Nemôžem ísť do školy…

Máme dieťa s NKS a narušenou pragmatikou. Mám preštudovaný celý internet, čo všetko na nás malo čakať, ale namiesto opúšťania sa, prečo?, som neustále hľadala cesty, aby sme šli ďalej. Nie, neboli to tie rovné cestičky, ani tie s občasnými zákrutami, ale riadne kľukaté s výmoľmi a pádmi, po ktorých bolo potrebné opäť vstať. Niekedy to stálo veľa sĺz, niekedy hnev, niekedy posledné peniaze…
Po všetkých cvičeniach, vydretých prvých slovách a vetách, bolo treba riešiť základnú školu. Vedela som, že to nebude jednoduché, jáj, to bolo obdobie neochoty a pohŕdania, kto nezažil, nikdy nepochopí.
Dnešné základné školy nie sú stále inkluzií naklonené a už aj nevyslovená myšlienka, že máte dieťa so špeciálnymi potrebami je veľkým strašiakom.
Vďaka Bohu, mali sme obrovské šťastie a Adamko nastúpil do bežnej Základnej školy s asistentom.
Mali sme pred sebou rok s presným cieľom. Zaradiť ho do jeho triedy, k jeho spolužiakom, s jeho úspechmi a neúspechmi.
Dnes je druhák. Po roku mi jeho triedna pani učiteľka povedala, že to, čo sa s Adamkom za rok stalo je zázrak. Bolo to to najkrajšie, čo mi mohla povedať.
Je za tým však kopec práce. Kopec hodín navyše so špeciálnymi pedagógmi, ktorí si ho pravidelne brávali a hľadali spôsoby, ako pomôcť.
V tomto ročníku sme začali pracovať aj so školským špeciálnym pedagógom, Mgr. Slávkou Fülöpovou.
Človek, ktorý prišiel do nášho života v ten pravý čas. Kedy nám ukázala, že je potrebné rozvíjať ďalšie smery, do ktorých Adam dozrieva.
Slávka mu poskytla nesmierne trpezlivý priestor.
Človek vnímavý k Adamkovým pocitom, a dokonca ho upozorňuje, aby ich vnímal a vyjadroval.
Mimoriadne si cením spôsob komunikácie s nami, rodičmi. Svoju prácu robí s veľkou ochotou, zodpovednosťou a nasadením.
Na hodinách je tam pre to dané dieťa a presne vie, kam ho chce dostať. Vidím, ako ho ich spoločné hodiny formujú, jeho povahu a chápanie sveta okolo neho. Myslim, že samotné vzdelávanie sa vlastne deje popri tom.
Všetky slová by však boli zbytočné, ak by do toho nedala srdce. A tie deti to vedia, presne vedia vycítiť, komu môžu dôverovať.
Uvedomila som si, že som od neho nikdy nepočula, že nechce ísť do školy, dokonca aj v tejto dobe lockdownu mi večer povie smutne: “nemôžem ísť do školy, školy sú zatvorené.”
Radosť, ktorú pociťuje Adamko sa samozrejme prenáša aj na nás a motivuje nás to.
Tak veľmi želám všetkým rodičom, aby stretli ľudí, akých sme stretli my. Aby každé dieťa, ktoré potrebuje asistenta, ho aj dostalo. Aby vedelo, aké úžasné je byť v škole a vedieť, že tam patrí.
Chcem poďakovať Slávke za to, že sprevádza nášho syna.
Vďaka za to, že si uvedomuješ, aká je tvoja úloha dôležitá. ❤